Krátke poučné príbehy
Kaviarnička
Na rohu pešej ulice stála historická kaviarnička. Nová majiteľka, príjemná upravená pani v stredných rokoch ju otvorila len pred nedávnom. Každé ráno pred otvorením vyšla von na ulicu, aby vyčistila terasu s chodníkom. Uvedomovala si, aké je pre kaviarničku dôležité pôsobiť na ľudí čisto a útulne. Veď od toho sa predsa odvíjalo aj množstvo zákazníkov, ktorí si sem prišli cez deň posedieť. Najprv pozmetala z múrikov a okrasných stĺpikov nečistoty, ktoré tam počas noci napadali a potom sa pustila do zametania podlahy. Mala už svoj systém a práca jej nezabrala viac ako vypitie jednej šálky veľkého pressa. Začala zametať pri veľkých kvetináčoch z ktorých vyrastali krásne zelené tujky. Potom sa presunula do prostriedku terasy a svižne pokračovala až k ulici s chodníkom, kde urobila veľkú kôpku, ktorú nabrala na lopatku a vyhodila do koša. Potom rozložila stoly a stoličky a otočila na dverách tabuľku s nápisom – Otvorené!
Veru, išlo jej to naozaj od ruky, veď to takto robila už nejaký ten deň.
Jedného rána to s počasím nevyzeralo práve najpríjemnejšie. Pofukoval vietor a v okolí kaviarničky sa to hemžilo kôpkami nafúkanej špiny. Majiteľka vedela, že dnes sa na terase sedieť nebude, no napriek tomu cítila, že pre kaviarničku a jej zákazníkov je dôležité, aby pôsobila, že sa o ňu niekto stará.
Ako každý deň, pozmetala najprv bordel z múrikov a stĺpikov a potom sa pustila do samotnej dlážky pri tujkách. Jaj, jaj, ale bolo to trápenie. Všetko čo od kvetináčov nazmetala jej vietor vrátil zas späť. Majiteľka čakala na chvíľky utíšeného vetra a vtedy sa pokúšala toho urobiť čo najviac. Vietor sa však opäť rozfúkal a pripravené kôpky sa rozptýlili po celej terase. Bol to naozaj boj. Nešťastná majiteľka už začala byť zúfalá. Celá práca jej trvala dlhšie ako obyčajne a ona mala pocit, že je v začarovanom kruhu a stále na začiatku. Napriek tomu to nevzdávala a zametala ďalej. Keď tu sa s kadesi ozval hlas okoloidúceho pána – „Čo keby ste to skúsila po vetre? Začnite zametať z druhého konca od ulice. Menej by ste sa narobila.“ A v zápätí neznámy kamsi odkráčal ďalej.
Majiteľka sa zamyslela a nechápavo krútila hlavou sama nad sebou, ako ju pri zvyku začať upratovať terasu od črepníkov nenapadlo, že to môže urobiť aj z druhej strany a nebude musieť zápasiť s vetrom.
Nerobte v živote veci proti vetru, veľa sa narobíte. Robte veci po vetre a všetko pôjde samé s minimálnou námahou. Pokiaľ sa v živote veľmi snažíte a napriek tomu nemáte výsledky, niečo bude v neporiadku. Je potrebné zistiť, čo treba zmeniť a až znovu uvidíte, že vaše úsilie prináša ovocie, budete si istý, že ste na tej správnej ceste.
Piesková hora
Pred horou piesku sedel chlapec. Rukami jemne odhŕňal piesok, vedierkom s vodou ho kropil a modeloval niečo, čomu rozumel asi len on sám.
„Čo to staviaš?“
„Akože čo? To je predsa jasné!“ – a so srdca sa zasmial, nechápajúc ako sa môžem pýtať na niečo tak samozrejmé.
„Ja modelujem svoju budúcnosť! A tento kopec, to je môj život.“
Zahľadel som sa do pieskových múrikov, ale teda nepripomínalo mi to nič, čo by som mohol nazvať nejakou budúcnosťou.
„Pozri. Táto hrudka piesku – to som ja. A toto navôkol je sála v kultúrnom dome, kde práve prebieha koncert. Počuješ?… Krásne hrajú…“
Nepočul som nič. Dokonca som mal problém, čo i len bližšie identifikovať, čo je čo.
„A vidíš túto hrudku tu vzadu?“ – prstom ukázal na jednu konkrétnu pieskovú guľu pri pódiu, ktorá ležala medzi ďalšími hromadami iných pieskových guľôčok. „To je moja Anna. Tu sa ešte nepoznáme a ani o sebe nevieme. Ale naše duše sa už stretli.“
Ostal som chvíľu stáť nad celým tým umeleckým dielom. Na chvíľu som precitol..
„Ach áno! Už to počujem a vidím! “ – kapela hrala úžasne a ľudia (pieskové gule) sa výborne bavili. S úžasom som sledoval celú tú živú scenériu.
Zrazu sa chlapec postavil a spýtal sa – „A ty? Ty si si čo postavil?“
Nepoznal som odpoveď a tak som len mykol plecom.
„Chápem.“- usmial sa chlapec – „Môžeme si postaviť, čo len chceme… Všetko je to naša voľba.“ – potom sa chvíľu odmlčal a dodal – „Má to však jeden háčik… vždy keď sa rozhodneme postaviť niečo nové, zabudneme, čo sme postavili predtým. Aj ja si vždy pamätám len to, čo práve tvorím. Ty si si už svoj život asi vystaval.“
Chlapec sa vyštveral na pieskovú horu a odhrnul z jej špicu, až sa piesok začal valiť na už vytvorené dielo, ktoré nakoniec úplne zaniklo.. Zo života sa odsypali ďalšie zrnká a on išiel stavať opäť niečo nové, čo ho ešte len zastihne.
Až kým sa piesková hora úplne nestratí.
Starý hrdzavý plot
Osamelý gazda mal záhradu ohradenú starým plotom. Plot už mal svoj vek, a tak sa v ňom sem-tam objavila nejaká diera. Keď prišiel čas úrody, do záhrady sa prišli nakŕmiť zajace.
„Ach, to je škoda! Toľko práce a všetko vyšlo nazmar!“ lamentoval muž nad zničenou zeleninou.
Prepočítal doma úspory, odobral menšiu čiastku a rozhodol sa, že hneď ráno pôjde kúpiť drôt, ktorým diery zapláta. Muž sa teda vybral za neďalekým obchodníkom.
Keď mu gazda vyrozprával, čo sa mu stalo, obchodník neváhal a zo steny zvesil zväzok drôtu.
„Ak chcete ušetriť, tak kúpte tento. Podľa mňa vám bude stačiť,“ podával obchodník gazdovi kovové vlákno, aby si ho ohmatal v rukách. Gazda sa potešil, že sa mu nakoniec podarilo ušetriť peniaze, a hneď ako sa vrátil domov, pustil sa do práce. Drôtom prepletal očká, robil pavučiny a všetko poriadne skrúcal, aby sa mu podobná situácia už nezopakovala. Večer si unavený, ale spokojný z dobre vykonanej práce ľahol a tešil sa, že sa mu podarilo zachrániť časť úrody aj peňazí.
Keď sa gazda ráno prebudil a vstúpil do záhrady, zostal s hrôzou a hnevom ako obarený. Zatiaľ čo spal, zajace hodovali v záhrade, pretože sa našponovaný drôt na niekoľkých miestach potrhal.
„Ach, vy mrchy jedny, veď mi požeriete celú úrodu!“ vykrikoval a pobehoval po záhrade ako zmyslov zbavený.
Vybral sa teda opäť za obchodníkom s prosbou, aby mu pomohol problém vyriešiť. Obchodník zvesil zo steny iný drôt a podal ho gazdovi.
„Ja by som vám odporučil tento. Je síce o niečo drahší, ale zato je pevný a tak rýchlo nezhrdzavie.“
Gazda si prerátal peniaze a povedal si: „Aj tak ma to bude stáť menej, ako keby som kupoval celý plot.“
Vybral sa teda opäť domov, ešte raz zaplátal všetky diery a večer si ľahol spať.
Čo však čert nechcel, zajace si urobili novú dieru. Oká na niektorých častiach boli už tak prehrdzavené, že zajacom nerobilo problém drôt prehrýzť.
Na druhý deň sa už muž naozaj nahneval. Zobral peniaze a mrzuto zakričal zajacom: „Tak ja kvôli vám ten plot kúpim!“
Obchodník si mädlil ruky, zajace si olizovali ňufáky, len gazda, chudák, minul skoro všetky peniaze, stratil hromadu času a do vyčerpania robil každý deň. A to len preto, lebo si myslel, že dokáže ušetriť peniaze tam, kde sa šetriť neoplatí. Veď takto predsa uvažuje väčšina ľudí, ktorí toho v živote veľa nemajú.
Život kvapky
Zo zatiahnutej oblohy sa rútila kryštálovo číra kvapka. Na dubovom liste sa roztrieštila, aby sa vzápätí opäť zliala s ostatnými čiastočkami. Keď dopadla na zem, obratne preklzávala medzi zrnkami hliny, piesku a kamenia. Silou gravitácie ju to ťahalo stále kamsi dolu, do útrob podzemného a tajomného neznáma.
Číra, jasná a priezračná- klenot tejto planéty. Predrala sa opäť kamsi na zemský povrch, aby sa dotkla života. Aby zacítila pohladenie slnka, nápor vetra, aby sa dotýkala a objímala všetkého, čo jej príde do cesty. Už ale dlhú dobu nebola sama. Spojená so svojimi súrodencami tvoriac celok, elegantne hľadali najjednoduchšiu cestičku, aby naplnili svoj osud. Pramienok vody tečúci medzi hlinou, lístím, kamením. Tento svet bol pre ňu kúzelný, všetkého mala chuť sa dotýkať. Ochutnať horkosť spráchniveného dreva. Pocítiť chlad kameňa ukrytého v tieni stromov. Všetko čo ju postretlo po ceste musela na vlastnej koži okúsiť. Život kvapiek bol neskutočne pestrý.
Nie však každú kvapku čakal rovnaký osud. No i napriek tomu, všetky cítili, že sú jednotou a silou, ktorú tento svet dostal, aby prežil. Preto niektoré kvapky cestou narazili na chrobáčika, iné skončili na jazyku smädného tvora potulujúceho sa po okolí. Dokonca pre niektoré živočíchy to bola priam slasť potulovať sa takto medzi kvapkami. Akoby do jedného života, vstupoval život iného druhu a nažívali si takto v symbióze. Vodné tvory ich mi nazývame.
Niektoré kvapky sem prišli len na kratučkú dobu. Horúce rozpálené slnko ich vtiahlo opäť kamsi do perín, medzi ostatných druhov, ktorí tu na zemskom povrchu svoju púť už ukončili. Nemali ale strach. Vedeli, že sa sem opäť po čase vrátia. Možno na iné miesto, na inú pozemskú skúsenosť.
Osud tejto kvapky ale nekončil. Plynula ďalej s ostatnými kvapkami, aj keď v ľudskom oku sa ten celok premietal do podoby potôčika. Krása prírody, keď sa jednotlivé žilky začali spájať v ešte väčší celok. Hladina bola stále priezračná. Život plynul niekedy pomaly, inokedy svižne. Niektoré prekážky voda obchádzala s noblesou váženej pani a inokedy zas brala so sebou všetko, čo jej stálo v ceste. Po čase už nebola taká jasná a priehľadná. Sem-tam sa tak zamútila, že trvalo niekoľko týždňov, kým sa jej žiara aspoň z časti vrátila. Boli dni, keď so sebou zobrala aj také nečistoty, ktoré sa s ňou už vliekli po zvyšok jej života. Aj kvapky starnú.
A keď sa začali spájať rieky, to už bolo iné divadlo. Vibrovalo všetko na vôkol. Priestorom sa ozýval hukot a šum.
Stále ale bola vďačná, že dostala takúto príležitosť. Že slúžila ostatným živým bytostiam, aby mohli existovať. A ostatné tvory boli vďačné vode, že jej stále majú dostatok.
Takto to funguje
„Prečo píliš ten strom?“- podišiel chlapec k mužovi ktorý zubami píli prenikal stále hlbšie do kmeňa jediného stromu v širokom okolí.
„Tu sa bude stavať!“- odvrkol muž s železným výrazom tváre. Nemal veľmi chuť sa s chlapcom rozprávať a okrem toho bol tak zaujatý svojou prácou, že ho otázka vyrušovala.
„Ty tu budeš stavať?“- spýtal sa opäť.
Muž vytiahol pílu zo stromu
„Nie, ja nie. Ja tu pílim len tento strom.“
„A kto tu bude stavať?“
„Ja neviem, a nevypytuj sa už toľko!“
„A nie je ti ľúto toho stromu? Vždy keď je teplo, chodím sa sem ukryť.“
Muž sa trochu uvoľnil. Pozrel na chlapca už s pokojnejším výrazom.
„Ale áno, aj mne je ľúto toho stromu. Aj ja sa sem chodievam ukryť pred slnkom. Kebyže to je na mne, tak ten strom tu stojí ďalej. Ale prikázali mi, že ho mám vypíliť.“
Chlapec ostal zmätený a začal si v hlave utrieďovať myšlienky.
„Tak tomuto naozaj nechápem.“
„Ty píliš strom, ktorý ani nechceš píliť a to len preto, že ti to niekto prikázal?“
Chvíľu zostalo ticho.
„No vieš, musím živiť svoju rodinu. Za to, že vypílim tento strom dostanem peniaze. Takto to proste funguje.“
„Ale kde sa ľudia ukryjú pred slnkom?“
„Ja neviem. Nemôžem sa tým zaoberať, lebo by mi to bolo ľúto ako tebe.“
Až v tej chvíli chlapec spozoroval na mužovi neviditeľnú stenu medzi hlavou a srdcom.
„Je smutné, keď vy dospelí robíte niečo, čo vám vlastne vadí robiť.“
„Ja viem.. ale ako som povedal, takto to funguje.“
Muž opäť uchopil pílu a z širokého okolia zmizol ďalší živý tieň.
Problémom tohto sveta je práve to, že nás učia dôverovať, počúvať a konať na základe vyššej autority, ktorá často využíva naše slabiny, aby sme konali sami proti nášmu vlastnému presvedčeniu.
Pružinový človiečik
Kráčal som mestom tak, ako obyčajne o tomto čase. Všedná popraskaná cesta, všedná predavačka učupená ako zázrivský korbáčik v stánku so syrmi, ponáhľajúci sa ľudia so všednými tvárami. A u mňa to nebolo o nič lepšie. Všedné pohyby, všedné myšlienky. Denne to isté. Kosti mi už stuhli po toľkých rokoch.
Až som kdesi pred sebou začul bezprostredný smiech. Bol som však tak zaujatý vlastným svetom, že som si namýšľal, že nemám čas rozptyľovať sa nepredvídanými okolnosťami. Kanadami zatlačené myšlienky do mozgu. Budíček, cesta do práce, práca, cesta domov, nákup, telka a spať. Takže podľa tohto plánu ma čakal ešte bod päť, ktorým bol nákup v miestnom obchodíku, aby sme na ďalší deň so ženou nepomreli v práci od hladu.
Ten záhadný smiech sa ale stále približoval. Na všedných tvárach okoloidúcich bol badať úsmev. Ich pohľady sa otáčali kamsi za niekým, či niečím. Spozornel som. Nenápadne som začal pátrať v dave. Čo prišlo tým ľudom tak zábavné? Na čom sa to každý tak rehoce? Odkiaľ prichádza ten smiech a čo sa to deje? Nezbadal som nič. Už sa ale blížili dvere môjho obchodíku a tak som vstúpil. Predavačka sa na mňa pozrela s úsmevom sfetovaného krokodíla a pohľadom odbiehala kamsi medzi uličky s tovarom. Ničomu som nerozumel.
Ničomu som nerozumel až do chvíle, kým som ho nezbadal. Medzi regálmi sa prechádzal muž. Bol veselý a celý ovešaný rôznymi pružinami. Dlhými, krátkymi, hrdzavými, naolejovanými, svetlými, tmavými, hrubými, tenkými. Dokonca, keď prišiel bližšie, zbadal som aj sériu pružiniek povyťahovaných z písacích pier. Čo však bolo najzaujímavejšie- ten muž nekráčal. On sa vlnil, on skákal, on sa naťahoval. Bol ako pružina. Napodobňoval každú jej vlastnosť. Dokonca veci čo vyberal z regálov naťahoval a ohýbal. Ešteže mu predavačka nedala preplatiť ten polámaný keks, čo sa v jeho rukách premenil na tvárnu hmotu. Bolo to komické a zároveň šokujúce. Ľudia sa smiali a ja som sa musel taktiež smiať.
Keď som podišiel k pultu a chystal som sa vyplatiť skromný nákup, začul som hrkotajúci zvuk prichádzajúc od chrbta. Ucítil som ruky na mojich pleciach.
„Človeče, veď ty si celý stuhnutý!“ Pružinový človiečik stál za mnou. „s tým musíme okamžite niečo spraviť!“
Vysmiata predavačka blokovala môj nákup s komentom- „Takto veselo tu dávno nebolo.“
A vlastne všetci v obchodíku sa smiali. Keď som vyplatil nákup a pružinový muž ten svoj, nedalo mi opýtať sa- „Prečo máte tie pružiny na sebe?“
Muž vlnivými pohybmi postál- „Jedného šedého pochmúrneho večera, plného stresu som sa viezol na mojom šarkanovi….“- vetu prerušil takmer dokonalou mexicko-pružinovou vlnou a pokračoval- „ a mal som autonehodu. Moje telo bolo rozlámané na malé kúštičky. Ako som bol celý ofačovaný tými sadrami a obväzmi, stiahli sa mi všetky šľachy na tele, kým som sa zrástol. A viete na čo som prišiel? Všetko je to o tom, čomu veríte a ako myslíte. Aby som podporil svoje myšlienky pružného tela, začal som sa obliekať do tohto netradičného odevu. A pozrite..“ muž vyložil svoju nohu s ľahkosťou na pult až takmer spravil šnúru. Bolo to neuveriteľné.
„A nevadí vám, že sa vám ľudia smejú?“
„Ľudia ako ja, sa zas smejú takým ľudom ako ty. Toľko smútku v tvári.. a načo?! Ale niečo treba spraviť aj s tebou. Ja už som sa uzdravil, je na čase predať métu ďalej. “
A ani som sa nenazdal. Začal muž okolo mňa omotávať šnúry plné pružín. Stál som ako živá socha na pražskom námestí natretá bielou temperou a neviem ani z akého dôvodu som mu to dovolil. Predavačka sa medzi tým ešte asi viac zdrogovala a ten smiech bolo počuť už aj na ulicu.
Vystúpil som z obchodu. Štafeta bola predaná a ja som sa obvešaný pružinami, s mastnými a hrdzavými fľakmi na košeli vybral domov. Dve mi dokonca pichol do nosných dierok pričom som sa ja -ateista, pomodlil za to, že pružina je dutá. Celý svet sa mi smial a ja som sa smial s ním. Skákal som, jašil som sa. Tak málo stačilo, aby som bol opäť šťastný.
Šokovaná manželka tento vtip nakoniec tiež pochopila. A viete čo je najlepšie? Uvoľnili sa mi všetky svaly a šľachy. Celý týždeň som do práce chodil uvoľnený, bol som pružnejší nie len fyzicky, veci som vybavoval s ľahkosťou a radosťou. A odteraz vždy keď cítim, že moje telo potrebuje uvoľnenie, presne viem, čo mám robiť.